Toyen

Toyen (vlastnym menom Marie Cerminova; * 21. september 1902, Praha - + 9. november 1980, Pariz)^[1] bola ceska maliarka, predstavitelka europskeho surrealizmu.

Vystudovala Umeleckopriemyselnu skolu v Prahe v obdobi 1919 - 1922. Okrem umeleckych aktivit bola clenkou skupiny mladych, lavicovo orientovanych ceskych umelcov Devetsil a Spolku vytvarnych umelcov Manes. Bola tiez spoluzakladatelkou Skupiny surrealistov v CSR (1934). Pocas pobytu v Parizi sa stala clenkou okruhu okolo Andre Bretona a Paula Eluarda spolu s Jindrichom Styrskym.

Zo zaciatku tvorby bola ovplyvnena kubizmom, purizmom a eroticizmom, su viditelne znaky stylizovaneho naivizmu. V rokoch 1925 - 1928 zila spolu s Jindrichom Styrskym v Parizi, kde nazvali svoju v podstate minimalisticku tvorbu artificializmom. Zoznamili sa v roku 1922 a uzko spolupracovali vo vytvarnictve.

Toyen zacala tvorit prve surrealisticke obrazy koncom 20. rokov 20. storocia. Prvu vystavu mala v Parizi roku 1926 v Galerie Vavin. Prvu vystavu v Cechach mala v roku 1935 v Prahe. S vynimkou vojnovych rokov vystavovala na vsetkych medzinarodnych surrealistickych vystavach.

Pocas vojny nacisticka cenzura prenasledovala surrealizmus, preto nemohla vystavovat. Po vojne do roku 1947 nadviazala na svoju tvorbu. V obdobi protektoratu umrel Styrsky. Zoznamila sa s Jindrichom Heislerom, ktoreho schovavala pred nacistami. V roku 1947 spolu opustili Cesko-Slovensko a odisli do Pariza.

V Parizi zostala natrvalo a zucastnila sa vsetkych surrealistickych medzinarodnych vystav. Na svoju vlast pamatala vo svojej tvorbe cyklom obrazov Prazska domovni znameni.

Toyen je pochovana na cintorine v Batignolles v Parizi. Na jej umrtnom oznameni je napisane: ,,Pozorujem, ze moj biely list sa stal zelenym".^[2]

Historia ceskej avantgardy je predovsetkym odborom pre posobenie muzov. Zatial co vela pozoruhodnych umelkyn pracovalo v oblasti dekorativneho umenia, oblasti takzvaneho vysokeho umenia vratane maliarstva a socharstva boli vyhradne domenami muzov. Toyen bola jedinou celkom respektovanou clenkou zenskeho rodu v predvojnovom ceskom umeni.

Toyen protestovala proti mestiackym konvenciam svojim priklonom k anarchistickemu hnutiu, protestovala proti rodinnym, spolocenskym a kulturnym autoritam, popierala tradicnu ,,zensku ulohu" prijatim neutralneho ,,bezpohlavneho" pseudonymu Toyen, rovnako tak, ako dosledne nezavislym sposobom zivota, vysokymi narokmi na vlastnu tvorbu a ,,cross-dressingom": chodila velmi netradicne oblecena ako muz navzdory sudobym tendenciam, v smokingu a s motylikom, ostrihana nakratko, hovorila o sebe v muzskom rode.

,,Prave tak, ako nemala v laske svoje priezvisko, nemala rada ani svoj zensky rod. Hovorila len v muzskom rode. Bolo nam to zo zaciatku trochu nezvykle a groteskne, ale casom sme si zvykli." - Jaroslav Seifert.

V roku 1922 sa vzdala svojho dievcenskeho mena. Od tej doby ju s vynimkou niekolkych blizkych priatelov, ktori ju oslovovali familiarne ,,Manko", nikto neoslovil inak ako Toyen. Pseudonym Toyen pre nu podla jej tvrdenia vymyslel Jaroslav Seifert, ktory ju stretaval, ked chodila z dielne na mydlo na Husovej triede na Zizkove (dnesna Husitska) a bola oblecena do panskych robotnickych nohavic, vesty a ciapky. Potom ju stretol po niekolkych rokoch a vymyslel jej pseudonym Toyen, ktory bezmyslienkovite napisal na obrusok v ,,Narodni kavarne".

,,Marie Cerminova nas dlho ziadala, aby sme pre nu vymysleli s Nezvalom nejaky vhodny pseudonym. Napadlo nas tucet mien, ziadne sa jej vsak nepacilo. Nam, ostatne, tiez nie. Az raz. Sedel som s Mankou sam v Narodni a Manka mala pred vystavou. A nechcela ani za nic vystavovat pod vlastnym menom. Ked na chvilu odisla pre nejaky casopis, napisal som na obrusok velkymi pismenami TOYEN. Ked si meno po svojom navrate precitala, bez rozmyslania ho prijala a nosi ho dodnes. Nikto ju inak neoslovi a jej prave meno je zrejme len v cestovnom pase, ktory je uz davno neplatny...". - Jaroslav Seifert. Tento seba odcudzujuci akt mozno chapat ako vyraz tuzby po novej identite, ktorou si v modernej dobe vela zien chce vydobyt priestor, v ktorom mohli fungovat ako zeny aj ako aktivne umelkyne.

Ked vysvetloval Toyenin pseudonym Andre Breton, oznacil ho ako ,,nie spolocny/ani napolovicu, ani pre troch, ani pre dvoch". Toyen: vobec nie ,,medzi" tou a tou vecou, nie ,,spolocny tym a tym veciam, ale paprskovity". Meno Toyen bolo prenho metaforou nejednoznacnej identifikacie znaku a predmetu, ked ludska subjektivita odcudzena v modernom svete vyzaruje svoju tuzbu vsetkymi smermi - k okolitemu svetu, k druhym aj sama k sebe. Toyen je obcas spojovana s francuzskym pojmom citoyen (obcan).

,,Omnoho skor sa jedna o identitu v pohybe, ktora svojmu nositelovi dovoluje stotoznovat sa s roznymi ,ja' a v ktorej sa genderova ,inverzia' meni na genderovu ,diverziu'" - Martina Pachmanova.

Bohuslav Brouk interpretoval Toyen ako anagram vety ,,to je on".

Toyen vychadza na zaciatku tvorby z puristicky modifikovaneho kubizmu, ktory neskor opusta, aby namalovala seriu naivnych basnickych obrazov inspirovanych dielami nedelnych maliarov a poetickou atmosferou Devetsilu. Obrazy Toyen sa po odchode do Pariza a pod vplyvom artificializmu zmenili na krehke, pavucinovo jemne diela stavane podla vlasovych kriviek, tlmenych prisvitov a dymovych clon, ktore boli v dalsich rokoch nahradene surovymi, tazkymi pastami, nepravidelne clenenymi strukturalnymi plochami konkretizovanymi len metaforickym nazvom obrazu.

Na zaciatku 30. rokov sa z plosnej bezpredmetnej farebnej struktury zacali vydelovat plasticke novotvary a zahadne objekty (musle, vajcia, krystaly, ocne bulvy). Tymto obdobim imaginarnych krajin sa uzavrela vyvojova faza artificializmu a zaroven sa tak pripravil prechod k surrealizmu.

V prvych surrealistickych dielach Toyen nachadzame jednak neurcito definovane objekty, jednak iluzivne spodobene realne predmety, ktore ich zapojenim do neskutocneho prostredia dostavaju nove symbolicke vyznamy. Je vsak dolezite zmienit sa, ze Toyenina ucast v medzinarodnom surrealistickom hnuti bola viac nez umelecka. Rovnako ako vacsina ostatnych umelcov chapala surrealizmus ako hybnu silu predstavivosti a socialneho a politickeho pokroku.

Mnoho jej obrazov z druhej polovice 30. rokov malo silny politicky podtext a jej protivojnova tema vyvrcholila v niekolkych cykloch vykresov. V destruktivnych vidinach kresleneho cyklu ,,Prizraky pouste" sa po prvykrat prejavila jej agresivna imaginacia, ktorej utocnost a zaroven bezmedzna zufalost sa este vystupnovali vo vojnovych dielach, ako su cykly ,,Strelnice" a ,,Schovej se valko!". Tieto evokuju hrozy druhej svetovej vojny premietnute v prvom pripade do nevinneho sveta detskych hier a zmrzacenych hraciek, v druhom pripade do sveta opustenych veci znicenych vojnou, do prazdnych klietok a monstroznych skeletov. V Parizi Toyen pokracovala este nejaky cas v rozvijani metody magickeho realizmu, s ktorym sa rozlucila az na zaciatku 50. rokov.

V poslednom obdobi, ktore zacalo pred polovicou 50. rokov sa Toyen ponorila do hlbokeho priestoru noci, do matuceho priestoru snov, halucinacii a prchavych preludov, ktore sa premietli do fascinujucich hadankovych obrazov nabitych silnym erotickym potencialom.

V sestdesiatych rokoch spolupracovala na publikaciach kruzku Maintenant s Radovanom Ivsicom a Annie Le Brun.

Artificializmus vytvorili ako novy umelecky smer Toyen spolu s Jindrichom Styrskym v parizskom obdobi. V manifeste tohto smeru vysli z teorie poetizmu, ked vyhlasili artificializmus za stotoznenie maliara a basnika. Podla Toyen a Styrskeho ,,kubizmus otacal realitu, namiesto toho, aby uviedol do pohybu imaginaciu; artificializmus nechavajuc realitu v pokoji sa usiluje o maximum imaginativnosti".

Hlavny zaujem je sustredeny na poeziu. Na artificialnych obrazoch Styrskeho sa obrazove prvky premenili z nosicov pomenovanych obsahov na samotne skutocnosti a podnecovace emocii, kubisticke tvaroslovie na lyricku rec abstraktnych foriem, ktora dostala zmysel maliarskej metafory. Maliar pouzival novu techniku: striekanie farieb cez predmety, siete a sablony. Artificialne obrazy Toyen predstavuju plochy s linearnymi prvkami a krivkami, tlmenymi prisvitmi a neurcitymi texturami. Nazvy obrazov Toyen a Styrskeho inspirovali Vitezslava Nezvala, ktory im vo svojej zbierke poezie ,,Hra v kostky" venoval niekolko basni.

Provokativnejsie nez jej vzhlad boli prace Toyen prestupene uprimnymi erotickymi motivmi, mnoho z nich predstavuje najvacsie tabu obrazu vratane lesbickej tuzby. U Toyen sa casto objavuje lesbicka autostylizacia, dodnes nie je vsak vysvetlene, ci islo len o pozu, ktorou chcela mlada maliarka vtedajsiu spolocnost sokovat.

Pre Toyen bolo malovanie prirodzenou vnutornou potrebou oprostenou od akejkolvek ctiziadosti. Sama sa nikde nepresadzovala, neprisposobovala sa poziadavkam galeristov a vytvarnych kritikov. Svoje samostatne vystavy obvykle ponala ako manifestaciu priatelstva so surrealistickymi basnikmi, ktori pre nu pisali verse ci texty do originalne upravenych katalogov. Hoci zivot a dielo Toyen velmi prispelo k historii feministickeho umenia a umeleckej kritiky, Toyen nikdy otvorene nevyjadrila svoje sympatie alebo podporu feminizmu, rovnako tak ako nikdy otvorene nehovorila o svojej sexualnej orientacii. Je vsak povazovana za priekopnicku zenskeho umenia ako umelkyna, ktora reprezentuje a meni zensku sexualitu, zaroven predstavila aj radikalne novy pohlad na to, ako mozu zeny vnimat, premyslat a rozumiet same sebe v modernom svete.

Rok 1934, kedy Toyen podpisala prehlasenie o zalozeni Surrealistickej skupiny v Ceskoslovensku, znamenal definitivny zlom v jej praci. Poetika a politika surrealizmu ovplyvnila umelkynu do konca zivota. Bola fascinovana symbolizmom surrealistov odhalujucich skryte alebo potlacene libido a sexualne tuzby, ktory pomahal budovat jej predstavivost. Jej obrazy a kresby z roku 1930 su plne strasidiel, fantomov, snovych objektov, ale maju aj silny eroticky akcent.

Vyjavom erotickeho charakteru sa zeny-umelkyne casto vyhybaju, okrem Toyen, ktora predstavila v roku 1925 ,,Raj cernochu" a v ,,Legendach a povestech z Melanesie" (1933) otvorene spaja exotiku s erotikou. Toyen je znama svojim oblubenym a slobodnym zobrazovanim erotickych motivov a erotickym humorom v tvorbe. Zachycovala aj tabuizovane sexualne praktiky a pornografiu. Toyen nikdy nepodpisovala drazdive eroticke artefakty vlastnym menom alebo pseudonymom. Vacsinou zverejnovala svoje prace pod skratkou T alebo XX.^[3]

Reziser Jan Nemec natocil o Marii Cerminovej experimentalnu dramu Toyen (Cesko, 2005, 63 min) so Zuzanou Stivinovou v ulohe Toyen a Janom Budarom v ulohe Jindricha Heislera.^[4]

Andrea Sedlackova o nej natocila televizny dokument Toyen, baronka surrealismu (Cesko / Francuzsko, 2022, 69 min).^[5]

Astronom Antonin Mrkos po nej pomenoval planetku 4691 Toyen, objavenu v roku 1983.^[6]

• NEZVAL, Vitezslav. Z meho zivota. 1. vyd. Praha : Ceskoslovensky spisovatel, 1959. 245 s.
• SEIFERT, Jaroslav. Vsecky krasy sveta. Praha : Ceskoslovensky spisovatel, 1982. 638 s.
• SRP, Karel. Toyen. Praha : Galerie hlavniho mesta Prahy, 2000. 392 s. ISBN 978-80-7203-273-0.
• PRAVDOVA, Anna; BRUN, Annie Le; GORGEN-LAMMERS, Annabelle. Toyen : snici rebelka. Praha : Narodni galerie, 2021. ISBN 978-80-7035-773-6.
• SEDLACKOVA, Andrea. Toyen : prvni dama surrealismu. Praha : Prostor, 2023. 528 s. ISBN 978-80-7260-571-2.

• Commons ponuka multimedialne subory na temu Toyen

• Diela autorky na webe Narodnej galerie Praha
• Toyen na webe Bohuslava Brouka

Tento clanok je ciastocny alebo uplny preklad clankov Toyen na ceskej Wikipedii a Toyen na francuzskej Wikipedii.